Príbeh lásky k vínu

Príbeh Ivana Vyhlidala je zaujímavý. Roky trávil v spoločnosti počítačov, školení a IT technológií, ale odmalička inklinoval k vínu. Najprv bolo víno jeho koníčkom, potom ním zásoboval priateľov a neskôr sa stalo jeho živobytím.

 Cesta od IT technológií k vínu…
Už od roku 2009 som s kamarátmi dovážal a predával víno popri svojom hlavnom zamestnaní. Ostatné tri roky, po tom, čo som opustil korporáciu, sa venujem vínu naplno a vo vlastnej firme. Robiť paralelne dve veci naplno, to nešlo. Predsa len, predať ročne pätnásťtisíc fliaš vyžaduje množstvo času na naskladnenie, rozvoz klientom, faktúry, objednávky, dane a ostatnú papierovú robotu okolo toho. Moja hlavná sezóna je v novembri a decembri, keď sa takmer nezastavím. Prácu sa však snažím robiť tak, aby ma tešila.

Boli ste odjakživa milovníkom vína? Bola vaša cesta k vínu jasná?
Pochádzam z dedinky Bojničky medzi Hlohovcom a Sereďou, kde je v súčasnosti dosť vinohradov, hoci ich bývalo viac. Môj dedo bol stolár a robil veľmi zlé víno, ale hádam prvý raz som sa opil ako desaťročný z burčiaku u neho. Každý si tam „na kolene“ robil nejaké víno, hlavne, aby toho bolo veľa, dorábalo sa višňami a morušami kvôli farbe (smiech), zaliali to vodou, zasypali cukrom. Vyštudoval som elektrofakultu a dostal som robotu v Mochovciach. Domáci predávali hrozno do výkupu – to dobré sa predalo a zo zvyšku sa robilo víno na vlastnú spotrebu. Po roku 1990 začali vinárske závody robiť odrodové vína, aj sa dovážali vína, ktoré predtým na trhu neboli, fľaše už neboli len zelené litrové, ale aj sedemdecové a kvalita sa celkovo vylepšovala. Slovenská vinárska scéna sa radikálne zmenila, staré veľké firmy zanikli, zato sa objavilo mnoho nových ambicióznych vinárov. Ja som bol od roku 1992 naspäť v Bratislave, práca ma často zaviedla do zahraničia, a keď ste týždeň v Nice alebo v Londýne, poskúšate všeličo. Bavilo ma o víne aj čítať. Od roku 2000 som tri roky robil v Mníchove, kde sa dalo mnohé spoznať, čo sa týka vína. Pracovne som pravidelne lietal aj do USA a iných krajín, vymetal som letiskové obchody a nosil som si domov zásoby. Potom sa už začali dovolenky, rôzne talianske destinácie a všelijaké oblasti vo Francúzsku. Založil som si pivnicu a kupoval vína aj na dozrievanie. Postupne sa to budovalo a nabaľovalo.

Kde ste hľadali klientov?
Robil som roky medzi „ítečkármi“, mnohí sú dnes riaditelia firiem, dovolia si k sviatkom lepšie vína, a nielen pre seba, ale aj pre zamestnancov či zákazníkov, takže občas prišla z firmy objednávka na 200 – 300 fliaš. Bolo už neúnosné vybavovať to popri inej práci a sedieť na dvoch stoličkách. Vlastne som si jadro klientov vybudoval ešte v korporácii, ale, samozrejme, pribúdajú aj noví. Dnes si teda neužívam komfort ako v zamestnaní, keď mi na účet prišla každý mesiac výplata, ale zasa mám možno viac voľného času pre deti. Nevedel som investovať do silného marketingu, napriek tomu som rástol a rastiem, čo znamená, že potenciál tam je, ale treba sa tomu naplno venovať.

Ktoré víno od vás doslova „frčí“ medzi klientmi?
Predávam veľa prosecca, ktoré tvorí asi štvrtinu obratu. Prosecco sa stalo moderným za posledných desať rokov. Mám skvelých dodávateľov s vynikajúcim vínom za prijateľné ceny. Občas počúvam komentáre o tom, ako je víno z dovozu drahé a ako je lepšie piť slovenské víno. Ja som presvedčený o tom, že ku ktorémukoľvek slovenskému vínu viem postaviť importované víno za tú istú cenu, niekedy aj lepšiu, a v rovnakej kvalite. Priemerná cena vín, ktoré dovážam, sa pohybuje medzi 9 – 10 eurami, sú to vína, ktoré si aj ja doprajem bez toho, aby som sa zamýšľal, či skrachujem a koľkokrát do týždňa si ich môžem otvoriť. Do našej krajiny sa importujú dve tretiny vína a vozí sa kadečo. Aj v cisternách, ktoré sa fľaškujú na Slovensku. Veľa konzumentov si nekúpi víno nad 5 eur, keď má priemerný plat 850 eur. Hovorí sa, že stredná trieda tu nie je, ale myslím, že existuje, a práve tá si dopraje víno za zhruba 10 eur za fľašu.

Vy osobne víno vozíte zo zahraničia?
Áno. Za tie roky viem, čo klienti požadujú, víno vozím väčšinou v celých paletách, sú u mňa v sklade. Ak niekto chce, či klient alebo reštaurácia, nie je problém dodať ho ihneď. Cena je primeraná tomu, že som investoval za dopravu, skladovanie a dovoz, ale nie je to cena navýšená trikrát. Nie som veľkoobchod, do ktorého vozia kontajnery alebo kamióny, takže cena je primeraná veľkosti biznisu. Samozrejme, vieme splniť aj špeciálne požiadavky. S kamarátmi sme ochutnávali aj vína z reťazcov, aby sme mali prehľad, čo sa sem vozí, za akú cenu. Nevyhľadávam vinárov, ktorí v Taliansku alebo Francúzsku predávajú za najnižšiu cenu, ale požadujem, aby víno malo aj nejakú kvalitu. Stále skúmame aj novinky, keď mi niečo zachutí, snažím sa to doviezť. Nie som jediný, kto dováža víno na Slovensko, aj mne sa stalo, že som sa opýtal, či môžeme vyvážať na Slovensko a povedali mi, že už sa dohodli s niekým iným, ale nie je to častý prípad.

Určite s tým je spojených aj veľa zaujímavých zážitkov ako návštevy, koštovačky, nákupy…
Vždy môžete doviezť niečo, čo tu ešte nebolo. Chodíme po piemontských a toskánskych vinároch, sú tam superhviezdy, ktoré si vypýtajú za víno trikrát toľko ako je bežný priemer, a potom sú veľkoproducenti, ktorí sú cenovo možno na polovičke oproti priemeru, ale tam už treba byť aj opatrný. Spomínam si, ako som asi pred desiatimi rokmi chcel dobré barolo z Piemontu, ktoré stálo okolo 25 eur fľaša a priznám sa, bolo to vtedy pre mňa dosť peňazí, také víno si nekupujem často. Potom som v nejakom obchode objavil barolo za 16 eur a povedal som si, toto treba mať doma. Lenže barolo za 16 eur presne tak aj chutilo (smiech). Takže to neobabrete. Snažím sa vždy doviezť niečo, čo bude mať primeranú cenu, ale kvalitou nebude zaostávať za tými najlepšími. S cenami vína je to ako s cenami iného tovaru, preto môžeme očakávať, že ak ide kvalita dvojnásobne hore, cena pôjde štvornásobne, lebo nárast ceny nie je lineárny, ale zvyčajne exponenciálny. Už sa platí za exkluzivitu, limitovanú edíciu, za značku.

Zásobujete aj svadby a aké vína sa preverujú pri tejto udalosti?
Pokiaľ je možné si na svadbu doniesť svoje víno, teda keď sa nerobí svadba na kľúč, tak áno. Mám z času na čas aj také objednávky. Aj na svadbách je obľúbené prosecco podobne ako na iných spoločenských akciách a podľa mojej skúsenosti sa pije väčšinou dvakrát viac bieleho ako červeného vína. S proseccom je to pochopiteľné, predsa len perlivé vína dávajú pocit slávnostného okamihu, a prosecco sa dá piť celý večer, lebo má iba 11 % alkoholu, je lahodné, nie je chuťovo robustné, a tak neprestane chutiť ani po pár pohárikoch. Hovorím o mojej klientele, o ľuďoch, ktorí si vedia dožičiť, ale zase nepotrebujú príliš rozhadzovať. Keď má niekto pocit, že svadba je len raz za život a treba do nej investovať milión, mám dodávateľa šampanského, ktoré je možno drahé, ale dá vám pocit výnimočnosti.

Aké najdrahšie víno ste doviezli na objednávku?
Asi pred dvomi rokmi to bola sólo fľaša červeného z Bordeaux za 400 eur, ročník 1989, bol to spoločný darček, nepredával som to so ziskom. Môj dodávateľ šampanského je rodinná firma a ročne robí asi jeden a pol milióna fľašiek vo všetkých veľkostiach, aké sú v Champagne vôbec mysliteľné – od 2,5 decilitra až po 30-litrové. Tam platí to, čo som hovoril o kvalite, takže za 7-decilitrovú sa zaplatí 25 eur, za jeden a pollitrovú už 60 eur – čím exotickejší formát, tým vyššia cena. Najväčšia fľaška, akú som od nich doviezol, mala 6 listrov a nedávno som ju predal za 360 eur. Ľudia si často kupujú tieto veľké fľaše na oslavy, hlavne pred Vianocami. Práve mám objednávku na prosecco, 14 fliaš v jeden a pol litrovom formáte. Na oslavy je to zábavné.

Text: Anna Olvecká